Keď som pripravoval článok o tom, ako recruiteri vnímajú ajťákov, dostal som sa do zaujímavej situácie. Obvykle recruiteri kontaktujú mňa. Tentokrát som však ja potreboval kontaktovať ich. Celkom ma prekvapilo, že to nebolo úplne triviálne.
Ak niekedy budeš potrebovať vyhľadať a kontaktovať nejakú odbornú skupinu ľudí, možno ti pomôže vedieť, čo som sa pri tom dozvedel a naučil.
Chcel som vyspovedať recruiterov z najväčších IT firiem v Česku. Vygoogliť si zoznam firiem nebol problém. Rebríčkov a prehľadov je na webe spústa. Problém bol zistiť, kto vlastne vo firme robí recruitment do IT. Chcel som sa baviť s konkrétnymi ľuďmi. Nechcel som písať na anonymné adresy typu hr@firma.com.
Hľadanie ľudí na LinkedIn
Všetci recruiteri majú profil na LinkedIn. Je to ich denný chleba. Dohľadať sa dajú pomocou rozšíreného vyhľadávania:
- Základ je zaškrtnúť, že chceš hľadať v kontaktoch všetkých druhov (t.j. prvej, druhej aj tretej úrovne). LinkedIn totiž tretiu úroveň defaultne vynecháva.
- Vyber obor “Human resources”. Ľudia používajú rôzne tituly, takže hľadanie pozície podľa kľúčového slova je nespoľahlivé. LinkedIn to však pekne rozoznáva a zgrupuje to všetko pod “Human resources”.
- Názov firmy nepíš do políčka “Company”, ale zoskroluj nižšie a použij “Current company”. Ľudia sú prelietaví a ten, kto pred rokom robil recruitera v IT firme, môže dnes robiť obchodníka v poisťovni.
Takto napríklad vyzerajú výsledky hľadania súčasných recruiterov v českej pobočke Microsoftu:
Po tejto skúsenosti konečne chápem, prečo recruiteri posielajú na LinkedIn friend requesty. Väčšina ľudí totiž nemá zverejnený e-mail a interné správy majú obmedzený počet znakov a nesmú do nich byť vložené žiadne kontaktné údaje (e-mail, telefón). LinkedIn proste z niečoho žiť musí, takže je síce skvelý nástroj na hľadanie ľudí, ale funguje ako umelá bariéra v ich komunikácii.
Ako získať ich e-mail?
Získal som zoznam ľudí, ktorých chcem kontaktovať: meno a priezvisko, titul, firma. Chýba už len e-mailová adresa.
Môžeš si o ajťákoch myslieť, že sú nekomunikatívni asociálni introverti. Ale kontaktovať ich elektronicky je jednoduché. Obvykle majú osobný web, alebo sú aktívni na sociálnych sieťach. Zistiť ich e-mail je záležitosť na tri kliky.
Recruiteri nemajú osobné weby. Na sociálnych sieťach ich buď nenájdeš, alebo tam majú 10 kamarátov, s ktorými iba zdieľajú fotky z dovolenky. Niektorých som skúšal kontaktovať cez Facebook, ale odozva bola nulová. Potreboval som ich e-mail:
- Čakal som ho zverejnený v profile na LinkedIn. Prekvapivo, z desiatok recruiterov, ktorých som sa snažil kontaktovať, ho mali uvedený iba traja.
- E-mail sa často dá uhádnuť. Firemné maily majú jednotný formát. Obvykle je to niečo ako meno.priezvisko@firma.cz, mpriezvisko@firma.cz, priezvisko@firma.cz, atď.
- Poprosil som o kontakt kamaráta vo firme. Má prístup k internej databáze kontaktov a obvykle mi to obratom poslali.
- Najlepší spôsob som sa dozvedel priamo od recruiterov: Zavolaj na recepciu. Povedz, že potrebuješ kontakt na konkrétneho človeka. Obvykle ti bez problémov dajú jeho e-mail a telefón. Skvelé na tomto spôsobe je, že ani nepotrebuješ vedieť meno a priezvisko. Stačí povedať, že hľadáš kontakt na niekoho, kto má vo firme na starosti recruitment ajťákov. Škoda, že ma to nenapadlo skôr, ušetrilo by mi to spústu detektívnej práce.
Cold mailing
Mal som asi 10-15% úspešnosť. Časť oslovených vôbec neodpovedala. Časť tých, čo sa ozvali, nezodpovedalo moje otázky. Bol som z toho skleslý, ale neskôr som sa dozvedel, že úspešnosť tzv. cold callingu je obvykle pod 10%.
E-maily som rozosielal postupne a viedol som si záznamy v tabuľke: Meno, e-mail, dátum odoslania, dátum odpovede. Priebežne som upravoval znenie e-mailu na základe reakcií. Oboslať všetkých ľudí zo zoznamu mi trvalo tri týždne. Každé dva dni som napísal piatim až desiatim ľuďom. Obvyklá reakčná doba boli 2-3 dni.
Čím bol e-mail stručnejší a čím jasnejšie vysvtlil, čo potrebujem, tým lepší mal konverzný pomer. Verzie, v ktorých som otvorene nenapísal čo chcem, mali prakticky nulovú odozvu. Verzie začínajúce a končiace zbytočnými zdvorilostnými frázami boli tiež neúspešné. Treba ísť rovno na vec.
Polovici oslovených som rovno poslal zoznam otázok. Druhú polovicu som najprv požiadal, či im tie otázky môžem poslať. Len minimum oslovených, ktorí súhlasili so zaslaním otázok, mi neposlalo odpovede. Na druhej strane ma niektorí z nich pozvali na osobnú schôdzku, na ktorej mi nielen zodpovedali pripravené otázky, ale prezradili mi veľa vecí navyše. S niekoľkými som sa stretol už viac krát a veľmi mi pomáhajú. Oslovenie s obecnejšou žiadosťou o pomoc prinieslo trochu menej, ale zato oveľa hodnotnejších výsledkov.
Kontaktáž z pohľadu introverta
Som fakt rád, že som sa do toho pustil. Ako silnému introvertovi sa mi vôbec nechcelo. Našťastie som rýchlo skĺzol do rutiny. Mal som hotové rôzne verzie šablóny e-mailu (mužské/ženské oslovenie, slovenčina/angličtina, priamo s otázkami/bez otázok) a tie som iba modifikoval a rozosielal.
E-mail je celkom neosobný, takže to šlo. Zaujímavé je, že dať si s personalistami osobnú schôdzku pre mňa bolo úplne v pohode. Ale predstava, že by som to robil po telefóne, je pre mňa nepríjemná.
Myslím, že výsledný článok o tom, ako recruiteri vnímajú ajťákov, stál za to. A hlavne mi to dalo hromadu materiálu pre WebExpo o tom, ako získať akúkoľvek prácu, ktorú stojí za to získať. Určite na ňu príď.
Čo ty? Podnikol si niekedy niečo podobné? Čo to bolo a ako to dopadlo? Ako podobný projekt vnímaš, ak si extrovert?
