Česko-slovenská internetová scéna je malá. Všetci designeri, kóderi, programátori či startupisti, sa navzájom poznajú. Keď sa o tom s niekým bavým, tak vždy tvrdím, že každý už dávno s každým, niektorí aj viac krát a tí, ktorí ešte nie, onedlho určite budú spolu pracovať.
Každý človek na svete je vraj od kohokoľvek vzdialený maximálne šesť kontaktov. V česko-slovenskej ajťáckej scéne je tá vzdialenosť jeden spoločný kontakt. Aj napriek tomu ma fascinuje sledovať, akými chápadlami sme my ajťáci prepojení so svetom laikov. Napríklad:
Priateľke som zmienil nejakú digitálnu agentúru. Jasné, povedala, tú agentúru poznám. Syn mojej kaderníčky tam totiž robí šéfa IT. Alebo niekde zahliadla meno istého programátora. Jé, toho poznám, povedala. Odkiaľ? To je predsa priateľ mojej bývalej kolegyne.
Nie sme len nejaký hlúčik asociálnych podivínov, izolovaný na periférii spoločnosti. Existujeme aj mimo svet počítačov a internetu. Sme niečí synovia, spolužiaci či manželia. Neviem prečo, ale to vedomie, že máme analógovú pupočnú šnúru, ma ukľudňuje.