Som introvert. Silný introvert. Ak si môžem vybrať, či pôjdem na párty plnú cudzích ľudí, alebo na zraz s pár kamarátmi, radšej nikam nejdem. Moja ideálna dovolenka? Keď priateľka vezme syna na chatu a nechajú ma doma. Ale viete čo? Introverti ma v poslednej dobe fakt štvú.
Pesnička “Neviem byť sám” je síce príjemná spomienka na mladosť, ale absolútne sa s ňou nestotožňujem.
Mám už plné zuby ich fňukania. Každú chvíľu niekde čítam alebo počúvam, ako sa nejaký introvert zúčastnil spoločenskej akcie. Ako by tam najradšej ani nešiel. Aké nepríjemné je mu povinné plkanie. Ako ho reči o počasí vôbec nezaujímajú. Ako sa musel premáhať, aby tam ostal do konca.
Milí introverti, bežte s takými rečami do riti. Je to len a len vaša chyba. Nie to, že ste introverti. S tým nič nenarobíme a nie je na tom vôbec nič zlé. Vaša chyba je to, že sa v spoločnosti chováte ako vypatlaní idioti. Hovorí sa, že my introverti sme inteligentnejší. Že máme hlavu plnú zaujímavých myšlienok a nápadov. Je načase, aby sme sa podľa toho začali aj chovať!
Nezaujíma vás plkanie o nezáživných témach? Prekvápko: extrovertov to tiež nezaujíma. Akurát ich nenapadá nič lepšie a nevadí im to ako nám. Ak niekto začne hovoriť o počasí a vy by ste sa radšej bavili o kolonizácii vesmíru, povedzte: “Veľmi ma zaujíma kolonizácia vesmíru. Čítal som o pripravovanej jednosmernej výprave na Mars. Chcú tam postaviť trvalú základňu. Hľadajú na to dobrovoľníkov. Šiel by si do niečoho takého? Aké to asi môže byť?” Verte mi, na počasie si v tom okamihu nikto nespomenie a zrazu sa rozprávate o téme, ktorá vás fascinuje.
Cítite sa byť uväznení v rozhovore s niekým nezaujímavým alebo nesympatickým? Povedzte: “Rád som ťa spoznal. Teraz si idem vziať pár chlebíčkov a potom sa pôjdem zoznámiť s niekým iným.” Pretože presne to je to, čo ľudia na spoločenských akciách obvykle robia. Je to úplne normálne. A ak sa ten človek náhodou urazí? No a čo?! Veď je to nezaujímavý a nesympatický človek, s ktorým aj tak nechcete byť v kontakte.
Chcete ísť domov? Rozlúčte sa a choďte domov. Nemusíte odchádzať poslední. Hostitelia väčšinou netrpezlivo čakajú, kým posledný hosť konečne vypadne. A nie je nič zlé na tom odísť prvý. Obvykle je na akcii pár ľudí, ktorým je trápne odísť prví. Túžobne čakajú na prvého odpadlíka. Odídu dve minúty po vás a budú vám vďační za iniciatívu. Ak máte pocit, že by vás ľudia prehovárali aby ste ostali a vyvíjali na vás nejaký nátlak (toto by mimochodom malo byť trestné), tak len v tichosti poďakujte hostiteľom a vykĺznite.
Nehovorím, že by sme sa my introverti mali stať levmi salónov. O to nikto z nás nestojí a ani by nám to nešlo. Ale buďme otvorení a úprimní. Nepretvarujme sa. Keď už raz za uhorský rok ideme do spoločnosti, využijme to. Ukážme extrovertom, ako sa to robí. Uvidíte, bude to prínosné pre obidva tábory.