Viete, čo mám spoločné ja a porno herci? Aj ja, aj oni, máme “no-list”. V porno branži je to zoznam ľudí, s ktorými nechcete pracovať. Buď sú vám nesympatickí, alebo s nimi máte zlé skúsenosti. Je jedno z akého dôvodu. Proste s nimi nechcete pracovať. Môj “no-list” obsahuje veci, kvôli ktorým odmietnem akúkoľvek pracovnú ponuku. Čo na ňom mám?

Typ práce

Nechcem pracovať vo firme, ktorá robí klientskú prácu. To vylučuje rôzne reklamky a webové štúdiá, v ktorých sa každú chvíľu robí nový projekt pre nového klienta. Vo svojich začiatkoch som si to zažil, bolo to fajn a veľa som sa toho naučil. Ale teraz už chcem robiť na dlhodobých projektoch, ktoré mi dávajú zmysel, v ktorých som osobne zainteresovaný. Nie rutinérske jobovky, ktoré rýchlo pustím z ruky a už ich v živote neuvidím.

A aj keď momentálne pracujem v takejto firme, v budúcnosti už nechcem pracovať niekde, kde hlavný zdroj príjmov je reklama. Znamená to totiž všetko podriaďovať reklame. Správať sa ako prostitútka. Hľadať tenkú hranicu medzi tým, že užívateľov reklamami úplne znechutím až odídu a tým, že tých reklám nebude dosť a nezarobím si na chleba. Okrem toho, implementovali ste niekedy reklamné kódy na vyššej úrovni než copy-paste kódu AdWords? Je to špagetové monštrum, ktoré zamrzlo niekedy v roku 1996, plné document.write-ov, evalov a podobných sračiek. Fuj!

Mimochodom, pravidlo že nechcem pracovať pre firmu živenú reklamou, znamená že nechcem pracovať ani pre Google.

Software

Kedysi som pracoval vo firme, ktorá na komunikáciu používala Lotus Notes. Bolo to peklo. Je to jeden z najpríšernejších programov, aké som kedy bol nútený používať. Predstavte si program vo verzii 5, kde vývoj novej verzie prebieha tak, že zo starej verzie prenesiete všetko zlé, odstránite všetko dobré a k tomu priplácnete vrstvu chaosu. Chápem, že niektoré firmy to používajú zo zotrvačnosti, pretože na to majú naviazané procesy a bolo by príliš drahé a pracné sa toho zbaviť. Ale ja osobne s tým už v živote nechcem mať nič spoločné.

Z rovnakého súdku je Mercury Quality Center. Issue tracing systém. V jednom z predchádzajúcich zamestnaní nám ho vnútil nový vlastník. Všetci vývojári trpeli ako zvieratá. Po dvoch mesiacoch používania sa iba tretina nahlásených bugov týkala nášho produktu. Zvyšné dve tretiny boli bugy v samotnom Quality Center. Zmenil som prácu a v novej firme to o chvíľu na to s veľkou slávou nasadili. Fakt peklo. Opäť: Chápem, prečo to niekde používajú. Má to pekné managerské prehľady. Takže manageri, ktorí rozhodujú o nákupe toho systému, sú spokojní. Ale pre vývojárov je to nočná mora. Nikdy viac.

Totálna stopka pre mňa je, keď firma používa nejaký systém na blokovanie obsahu (napr. WebSense). Predstavte si, že nemôžete požiadať o radu kamarátov na sociálnych sieťach, pretože sociálne siete vraj znižujú produktivitu. Predstavte si, že nemáte prístup k špecifikáci JavaScriptu, pretože obsahujú sexuálne referencie (slová “ASSet” alebo “BUTTon”) alebo rasistický materiál (slová “master” a “slave” v popise hierarchie objektov). Chápem, že niektoré firmy chcú donútiť svojich zamestnancov k vyššej produktivite tým, že im vykastrujú internet. Ale v praxi som zatiaľ pozoroval iba presne opačný efekt.

Pracovné podmienky

Ak v nejakej budove nemôžem otvoriť okno, nechcem tam pracovať. Znamená to totiž, že je to moderná kancelárska budova zo skla a ocele. Navonok je to síce pekné, ale žiť sa tam nedá. V jednej takej budove mi klimatizácia zničila sliznice v nose a dodnes kvôli tomu mám zdravotné problémy. Obvykle v takých budovách majú open-space, čo je podľa mňa to najrušivejšie a najnevhodnejšie prostredie pre sústredenú prácu. A jedného dňa vám porozprávam úžasnú historku o budove, v ktorej sa z druhého poschodia nedalo zísť do prízemia pešo, pretože prístup do schodiska bol blokovaný alarmom a na výťah sa v čase obeda čakalo 15 minút. Nemožnosť otvoriť okno je proste indikátor toho, že budova je zmrd a práca v nej bude utrpením.

V jednom bývalom zamestnaní mali pevnú pracovnú dobu. Nútili do nej aj vývojárov. Bez ohľadu na to, že vývojári neboli v priamom kontakte s klientmi. Že nezáležalo na tom, či svoju prácu odvedú ráno alebo večer. Proste musíš v práci sedieť od deviatej do šiestej a hotovo. Strašne som tam trpel. Musel som kvôli tomu cestovať v rannej špičke. Nemal som možnosť si zariadiť akékoľvek osobné veci bez toho, aby som si bral dovolenku. Som ranný typ a najproduktívnejší som ráno od piatej do siedmej, ale toto obdobie som nemohol využiť. A po tom, čo sa mi narodil syn, už to bolo úplne nezvládateľné. Chápem, že pani za okienkom v pošte alebo robotník v pásovej výrobe musia byť v práci v presne určený čas. Ale ja nie.

Nechcem pípať kartičkou zakaždým, keď chcem ísť na záchod. Opäť nepríjemná skúsenosť z bývalého zamestnania. Kolegovia často chodili fajčiť. Ja, zarytý odporca fajčenia, som chodil s nimi. Chodili sme všetci. Obvykle to boli tie najproduktívnejšie okamihy dňa. Bavili sme sa pri tom o práci, vymýšľali nové veci, radili si. Jedného dňa niekoho z vedenia napadlo, že zvýši produktivitu tým, že zavedie elektronické pípačky. Čas mimo pracoviska si každý musel nadpracovať. Nefajčiari prestali chodiť na pauzy úplne, fajčiari ich obmedzili na nutné minimum. Keď si niekto mal niečo nadpracovať, tak sedel pri počítači, sledoval hodinky a počítal sekundy, kedy konečne bude môcť vypadnúť. Produktivita prudko klesla. Asi dva mesiace na to sa nás šéf zúfalo pýtal, čo sa stalo? Ale to už bolo neskoro. Teamový duch sa vytratil, oddelenie sa rozpadlo. Pípačky sú zlo.

Posledná stopka je pre mňa, ak v pracovnom počítači nemám administrátorské práva. Neviem si predstaviť, že by som musel kontaktovať administrátora zakaždým, keď chcem nainštalovať nový globálny NPM modul, novú verziu prehliadača, akúkoľvek drobnú utilitu. Chápem, že tieto veci nepotrebuje robiť účtovník alebo sekretárka. Ale ja, ajťák, bez týchto práv fungovať nechcem a nebudem. Svojho času mi v zamestnaní začali robiť problémy kvôli tomu, že som používal súkromný notebook. Tak som sa naštval a začal som striktne používať pracovný počítač. Bola to stará herka, ktorá mala problém utiahnuť dva prehliadače otvorené naraz, vypadávali z nej klávesy a baterka mala kapacitu tak 5 minút. Tomu som samozrejme prispôsobil svoju produktivitu a frekvenciu návštev u supportu. Stačil týždeň a opäť som mohol v pohode používať svoj súkromný počitač. Takže to dopadlo dobre. Ale už by som fakt nerád znova absolvoval túto formu protestu.

Univerzálny ajťácky no-list

Všetky položky môjho no-listu sú veľmi subjektívne. Sú dané tým, aké mám osobné skúsenosti. Aké položky sú na vašom no-liste? Máte tam aspoň pár bodov rovnakých, ako ja? Dajte mi vedieť v komentároch.