Nedávno som bol celkom vážne chorý. V rámci liečby som bral sedatíva. Pod ich vplyvom som zažil svet tak, ako si predstavujem, že ho vnímajú ľudia s polovičným IQ.

Normálne som cítil, ako mi to myslí pomaly a ako nie som schopný pojať komplikovanejšie myšlienky. Pristihol som sa pri tom, že sa pozerám na inštrukcie k lieku: “2x denne 25 kvapiek” a v duchu si hovorím: “Hmm… to zvládneš. Hlavne sa sústreď. Jeden deň má… koľko má deň hodín? Mám to vynásobiť alebo deliť? Hmm… takže každý druhý deň 50 kvapiek? Prečo to tam nenapísali rovno?”

Najviac som to vnímal pri sledovaní telky. Videl som nejakú hlúpu komédiu, ktorú som zhodou okolností už predtým videl. V normálnom stave mi bolo po 5 minútach jasné, ako bude celá komédia prebiehať a ako to skončí. Vlastne mi to vôbec nepripadalo ako komédia. Zato v stave so zníženým IQ to bolo plné prekvapivých zvratov a nečakaných situácií. A to som to už pred tým videl!

Kapitola sama o sebe boli telenovely. Hromady postáv, rýchle striedanie rôznych scén. Dialo sa tam tak veľa vecí naraz! Vôbec som nezvládal sledovať príbehy hrdinov, o ich pochopení už ani nehovoriac. Nechal som sa unášať prúdom. Sedel som na gauči, viečka na pol žrde, hlava prázdna a čas bežal. Ohromný relax.

Občas som si pomyslel, že by bolo fajn mať IQ hlboko pod ryskou. Život by bol taký jednoduchý… Lenže potom som si uvedomil, že by jednoduchý rozhodne nebol. Konečne mi bolo lepšie a bol som šťastný, že tie sedatíva môžem vysadiť.